Post-Prach

Architektonická koncepcia stavby spočíva v hraniciach medzi životom a smrťou. Hranica samotná je predelom, ktorá striktne niečo rozdeľuje a je ju možné prekročiť len za určitých podmienok. Človek môže ísť za hranicu života len ak zomrie, ale čo ak prekročí hranicu smrti? To nik nevie, ale je jedno miesto, kde sa tieto hranice stretávajú a je ich možné prekročiť za života. Tým miestom sú cintoríny. Miesta posledného odpočinku našich blízkych sú vsadené do mesta, ale vždy sú oddelené múrom, plotom. Cintoríny navštevujeme za účelom uctenia si našich blížnych. Tieto miesta posledného odpočinku majú byť rajom, uctievanou pôdou a domovom mŕtvych. To však nie vždy tak vyzerá. Správa cintorínov sa stretáva s mnohými problémami pretože narastá počet zosnulých, ktorí sa dávajú spopolniť. Rozprašovacie lúčky nestíhajú vstrebať popol, kolumbária sú obeťami vandalizmu a urnové hroby menia urbanizmus cintorínov. Navrhovaný objekt je miestom spomínania pozostalých. Trojuholníkové pôdorysy s átriami uprostred majú pripomínať ostne, ktoré nás bodnú do srdca po strate blízkeho. Átria sú tie prázdne miesta, ktoré tu po ňom zostanú, ale postupne sa zaplnia niečím novým. Tie záhrady sú práve tým rajom pre zosnulých, kde je svätá pôda, na ktorú smie vstúpiť len ten, kto ide svojho blížneho uložiť k večnému pokoju . Ostatní sa môžu pozerať skrz veľké presklene okná átria ako sa ich blízky stane súčasťou zeleného raja. Celý tento proces je tiež možné sledovať z pochôdznej strechy skrz, ktorú prerastajú stromy a pozostalí sa tu môžu dotknúť stromu pod, ktorým uložili svojho milovaného. V tomto spočíva celkove priestorové delenie. Interiér je miesto mŕtvych (zem) kde sme uložili pozostatky blížneho a strecha je miestom živých (nebom), kde sa priblížime jeho duši. V prenesenom slova zmysle to je mesto nad mestom. Mesto živých nad mestom mŕtvych, presne na hranici života a smrti.